Prostonárodné slovenské rozprávky

Ťažko by sme si dnes vedeli predstaviť slovenskú literatúru bez Prostonárodných slovenských rozprávok. Vyrástli na nich celé generácie mladých čitateľov, podnecovali ich fantáziu a unášali ich do bájnych svetov. Na ich základe vzniklo množstvo ilustrácií, prerozprávaní a prepracovaní, balet Popolvár pre najmladších divákov sa celé desaťročie drží na scéne a bábkari z nich čerpajú plnými priehrštiami. Jednou vetou, sú tu stále s nami. Štúrovskí zberatelia sa rozbehli po celom Slovensku a zaznamenávali najrozmanitejšie žánre ľudovej slovesnosti, ktoré odrážali autentického ducha Slovákov, a tým aj legitimizovali ich národnostné snahy. Bolo to v časoch vrcholiaceho národného útlaku, keď rozprávky dokazovali a podčiarkovali existenciu slovenského národa a jeho tradičné kultúrne hodnoty. Navyše štúrovci videli v rozprávkach drahocenné poklady národnej poézie, ich krásu a veľkosť prirovnávali k rýdzemu zlatu.

Pri príležitosti 70. výročia vzniku vydavateľstva TATRAN sme sa rozhodli vydať kompletné trojzväzkové vydanie Prostonárodných slovenských rozprávok. Rozprávky, ktoré sme zaradili do prvého zväzku, vydali August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský v rokoch 1858 – 1861 v šiestich zošitoch. Popri rozprávkach fantastických, ktoré tvoria podstatnú časť, uverejnili zberatelia aj rozprávky satirické a realistické. Do zbierky sme zaradili tridsaťšesť rozprávok.

Radi by sme na tomto mieste odcitovali z eseje Milana Rúfusa Sobotné večery, ktorú napísal pri príležitosti tretieho vydania Prostonárodných slovenských povestí:

Dlho v detstve, kedykoľvek som tak vyšiel zrazu z hory na čistinu, zmocňovalo sa ma čudné vzrušenie. Fantázia sa dávala do pohybu a nabádala k činnosti. V strede lúky je kameň. Treba ho odvaliť. Pod ním je iste otvor, ktorý vedie hlboko do zeme. Tadiať vedie cesta do iného tajomného sveta. Poviete: mätenie myslí. A ja hovorím: čím by bolo dieťa bez fantázie? A čo by z takého dieťaťa bolo o dvadsať rokov? Viera a hľadanie neskutočných krajín netrvá dlho. Je privilégiom detstva a jeho stratou padá tiež. Ale ostáva po ňom akási trvalá zvedavosť, túžba odlúpiť tvrdé kôry vecí, tušenie, že svet nie je taký meravý, ako sa na počiatku zdá, že v jeho vnútri sú ešte ďalšie svety, ktoré treba hľadať. Nazdávam sa, že stopy takýchto pocitov zanechali rozprávky v každom, kto s nimi rástol. Nie je to také zlé s tými kúzlami. Nikto nebude hľadať zárodky mystifikácie v tom, že dieťa oblieka a kŕmi bábiku ako živú bytosť. A že nám rozprávky pomohli pochopiť a otvoriť nám drobné duše vecí, je Pravda, pre ktorú budeme svedčiť kedykoľvek…
… Storočia predtým v ľudovej rozprávke hovorí pastorkyňa: ,Pán Boh daj šťastia, lavička. Pán Boh daj šťastia, piecka.? Toľko ľudskej lásky bolo v rozprávkach, že sa ušlo aj veciam. Takáto bola moja materská škola poézie. Večery rodnej reči, ľudskosti, krásy a fantázie.
Lebo rozprávka je báseň, napísaná v šťastnej chvíli a zdokonalená za stáročia zástupmi neznámych. Tlmočí zákony, objavené skúsenosti tých, ktorí nesú život na pleciach. Nerozumel som jej hlbokej symbolike. Ale mení to niečo na veci? Jej moc je v tom, že ako abeceda platí pre malých i veľkých. Je onou orechovou škrupinkou, v ktorej je uložený život. Pripomína múdrosť i nevyspytateľnosť semena.
Milan Rúfus