Môj boj 1.

„Podpísal som zmluvu s diablom,“ povedal autor o svojej šesťzväzkovej autobiografii, ktorej dal príznačný názov Môj boj.Dielo vyvolalo v Nórsku a neskôr i ďaleko za jeho hranicami mimoriadny ohlas a vášnivé diskusie. Autor v ňom totiž otvorene a nekompromisne vykresľuje osudy a zážitky svojej rodiny či priateľov a predovšetkým seba v ustavičnom boji so zvládaním života v celej jeho rozmanitosti a zložitosti či s vlastnými spisovateľskými ambíciami. V prvej časti skúma svoj život od jemnosti a neistoty chlapčenských rokov cez dospievanie v malej nórskej dedine, kde žije s bratom, matkou a s prísnym, autoritatívnym otcom, až po neodvratný rozpad rodiny. Je to román o zmysle ľudskej existencie, o stretnutí so smrťou, o jej prežívaní „na vlastnej koži“ – otec zomiera a až v tomto okamihu sa synovi, teraz už dospelému, stáva blízkym. Opisy rozličných, aj navonok jednoduchých situácií zaberajú desiatky knižných stránok. Strhujúca je už úvodná rozsiahla stať o smrti. Knausgard je však vynikajúci rozprávač a jeho dielo sa oprávnene stalo literárnou senzáciou s nobelovskými ambíciami a neodmysliteľnou súčasťou modernej svetovej prózy.Z nórskeho originálu Min kamp (Forlaget Oktober,Oslo 2009) preložil Peter Kerlik.Ukážka z textuV okamihu, keď život opustí telo, patrí telo smrti. Lampy, kufre, deky, kľučky, okná. Polia, mokrade, potoky, vrchy, obloha. Nič sa nám nevzdialilo. Ustavične nás obkolesujú predmety a úkazy mŕtveho sveta. Napriek tomu je niekoľko vecí, ktoré v nás vyvolávajú väčšie trápenie, než keby sme videli človeka uväzneného medzi nimi, ak máme usudzovať podľa toho, že sa usilujeme držať mŕtve telá mimo dohľadu. Vo veľkých nemocniciach sú nielenže ukryté v osobitných, neprístupných priestoroch, ale skrytý je aj príchod k nim, má vlastné výťahy, vlastné podzemné chodby, a aj keby tam niekto náhodou zablúdil, prevážané mŕtve telá sú vždy prikryté. Keď ich prevážajú z nemocnice, vynášajú ich do áut zvláštnym východom a vezú po vedľajších cestách. Pri kostoloch pre ne majú zvláštne miestnosti bez okien a počas pohrebného obradu ležia v zatvorených truhlách, potom ich spustia do zeme alebo spália. Ťažko povedať, že by tento postup mal nejaký praktický rozmer. Mŕtve telá by napríklad mohli presúvať po nemocničných chodbách neprikryté a prepravovať obyčajným taxíkom, veď nepredstavujú nijaké nebezpečenstvo. Starší muž, ktorý zomrie počas premietania filmu v kine, môže pokojne ostať sedieť na sedadle do konca, prípadne aj počas ďalšieho premietania. Učiteľa, ktorého porazilo na školskom dvore, nemusia hneď odviezť, nič sa nestane, ak ostane ležať na dvore, kým si naňho školník nenájde čas, aj keby to malo byť až popoludní alebo večer. Aj keby si naňho sadol nejaký vták a začal ho oďobávať. Je lepšie to, čo ho čaká v hrobe, len preto, lebo to nevidíme?