Ako sa stať celebritou

„Keď sa prevalilo, čo mi vlastne je, opäť sa potvrdilo, že pokiaľ máte rakovinu, niektorí ľudia sa vám priam boja zavolať, spýtať sa, ako sa máte. Domnievajú sa, že je neslušné či vtieravé otravovať trpiaceho človeka. Moji hereckí kolegovia neboli výnimkou.Boli takí, čo sa zmohli na povzbudivé ,Držíme ti palce‘, no tiež takí, čo ostali ticho a ja som si vravel:,Ako to, veď sme kamaráti?!‘ Ibaže zavolať/nezavolať, to je veľká dilema. Na tých, čo volali, som niekedy aj vybehol: ,Dajte už pokoj!‘ a na tých, čo čušali, som občas v duchu nadával. A keď sa od tých, čo zavolali, dozvedeli, že do telefónu hromžím, usúdili, že s tým Slezáčkom to asi nie je až také zlé, keď ako zvyčajne hromží. Zato moja dlhoročná paneláková manželka pani Blichárová– Božidara Turzonovová –, mi volala a dosť pravidelne a zoširoka mi radila, ako treba všetko zvládnuť, lebo ona vie všetko. Keby to bolo inak, už by to nebola ona a mne by sa to ani nepáčilo,“priznáva Juraj Slezáček, známy herec, jeden z mála populárnych ľudí, ktorý o zákernom ochorení dokáže hovoriť otvorene a dokonca s trpkým humorom, pre neho takým typickým. A taká je aj táto kniha, v ktorej pravdivo a s typickým nadhľadom a iróniou opisuje svoj zaujímavý život plný zábavných príhod a kurióznych náhod.V jej závere píše: „Vyfasoval som šikovnú chorobu, stal som sa mimoriadne populárny, ľudia ma zastavovali, pýtali si autogramy, fotili ma, filmovali, dlhý čas som bol hviezdou bulváru. Skrátka, splnil som celebritné kritériá. Je to trochu smutné, ale je to tak. Vlastne je to celé, s prepáčením, nahovno.“Ukážka z textuRakovina je zvláštna choroba, donúti ťa uvažovať nad tým, čo si dovtedy vytesnil do kúta, prinúti prehodnocovať.A humor je jeden zo spôsobov, sebaobrana, antibiotikum, ako sa nad ňu povzniesť. Nehovorím zvíťaziť, ja som slabý a ona je sakramentsky silný, vytrvalý súper. Humor však pomáha pri všetkom v živote. Na rádioterapiu som si chcel dať doniesť pianíno, aby som si tam občas zabrnkal, keď už tam chodím ako na klavír.Rakovina je zvláštna choroba a človek smiešny tvor. Narodíš sa, začneš cucať nejaké mlieko od mamy, potom ti strkajú nejaké cumle, sŕkaš z fľaše a napokon skončíš pri sŕkaní cez slamku (čo je môj prípad – sŕkam nejaké výživné drinky, ktorými sa onkologickým pacientom snažia prinavrátiť silu) a s plienkami (čo ma, dúfam, nikdy nepostihne).Treba si včas uvedomiť, že je to tak, keď to naozaj príde, aspoň nebudeš zaskočený. Šťastie má ten, kto v relatívnom zdraví potiahne do nejakej deväťdesiatky a jeho jediný problém je, že strojček v uchu, ktorý mu nanútili, aby lepšie počul, občas zapípa.Spomenul som si na jeden fór, ktorý s pasiou hovorieval Mišo Dočolomanský:„Okamžite operujte!“„Čo je? Čo sa stalo?“„Ja iné počujem a iné vidím.“Aj ja sa niekedy nestačím čudovať, ako sa jeden deň cítim hrozne a o niekoľko dní výrazne lepšie. Rakovina človeka stále prekvapuje. Stačí, aby sa ti trochu polepšilo, a zas ťa baví žiť a už nechceš spomínať, ako ti ešte nedávno bolo zle, ako si už bol jednou nohou na inom brehu.