Hudba

Je to láska? Kladie si otázku baletka Emike v románe zo študentského prostredia konzervatória. Rudolf Sloboda zostal známy predovšetkým ako autor filozofických románov Narcis a Rozum. Jeho román o študentovi konzervatória, chudobnom chlapcovi z Devínskej Novej Vsi, zostal popri jeho veľkých a vážnych témach akoby v úzadí jeho tvorby, no práve v ňom nám Sloboda porozprával o čírej radosti z mladosti a z krásnych vecí, ako je hudba a tanec. Vychádza s novými ilustráciami generačného ilustrátora Ľudovíta Hološku. Ako každý mladý človek, aj Emike vlastne prežila prvú útechu z filozofického pohľadu na svet nechtiac, nezámerne, tým, že si vypočula medikov. Keby jej bol niekto radil, aby si niečo také prečítala, ani by jej na um nezišlo poslúchnuť. A keď práve teraz náhodou začula taký rozhovor, ktorý sa týkal aj jej problémov, to ju povzbudilo. Musí o tom porozprávať Mirkovi. Možno aj on má starosti s budúcnosťou – iste, iste ich má aj on, veď stále rozpráva o tom zmenenom nátisku – a tak, keď budú mať spoločnú tému, budú sa mať radšej... radšej... Ach, je to láska? No...
Rýchlymi krokmi, držiac sa rady učiteľky, vťahujúc brucho, pružne obchádzala ľudí a mierila rovno do školy – lebo do internátu by už nestihla a ani ta nemusí hneď ráno chodiť.
Nad vežami sa ukázalo slnko. Hneď bolo všetko veselšie. Emike sa obzrela – akoby na ňu niekto pozeral, ba akoby bol niekto povedal jej meno – a ozaj, bol to Mirko, vlečúci svoju hornu.
Emike si skryla rukavice a chytila chlapca za ruku. „Ahoj,“ povedala, „videla som tvojho otca. Nevedela som, že je maliar. Robí u nás. Vieš o tom ?“
„Viem, ale to je jedno. Poviem ti tajomstvo. Už nebudem chodiť do školy. Idem sa učiť. Vôbec nemôžem hrať a...“ Chlapec pozrel na Emiku, tá zastala uprostred cesty a neverila jeho slovám.