Živé striebro

Raz večer ma matka poprosí, aby som jej sklepal teplomer. Sklenená trubička sa mi vyšmykne z ruky a rozbije sa. Medzi črepinami sa mihnú drobné strieborné guľôčky a dotykom sa spájajú do väčšej. Nič podobné som ešte nevidel, ako keby ožili. - To je ortuť, povie matka, striebro, ktoré ukazuje teplotu tela. - Vyzerá ako živé! - Ako ty, ty si tiež neposedný ako živé striebro… Týmto prirovnaním nazval režisér, scenárista, kameraman a výtvarník Juraj Jakubisko poetické spomienky na prvých tridsať rokov svojho života, ktoré sa po črepinkách skladajú do magickej mozaiky osudu striebornej guľôčky, ktorá sa z rodného Kojšova dokotúľala tak ďaleko…