Súostrovie Gulag

Nové slovenské vydanie Súostrovia Gulag vychádza v revidovanom preklade doplnenom novými poznámkami a doslovom, ktorý sa zameriava na slovenské obete gulagu a dobové politické súvislosti. Solženicynovo prelomové dielo odhaľuje pomery v sovietskych komunistických koncentračných táboroch. Stalo sa symbolom politickej a ľudskej obžaloby stalinizmu, pričom však neobchádza fakt, že základy totalitného štátu siahajú až k Leninovi – už počas jeho vlády začali masové popravy, položil základy plánovanej ekonomiky, vytvoril Čeku a vznikli prvé tábory, neskôr známe ako gulag. Autor čerpal z vlastných skúseností politického väzňa, ktorý prešiel hrôzami gulagu, ako aj z dobových dokumentov a mnohých autentických svedectiev. Sleduje osud jedného väzňa od zatknutia, cez vyšetrovanie, súd, transport do tábora a život v ňom, ako aj ďalšie príbehy jednotlivých väzňov a na pozadí týchto udalostí uvažuje o nezmyselnej krutosti a absurdite sovietskeho zákonodarstva a pomerov v Stalinovej ére. Podľa Solženicynových prepočtov prešlo gulagom počas jeho existencie okolo šesťdesiat miliónov ľudí. Keď roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, vedelo iba pár zasvätených, že už dvanásť rokov pracuje na svojom najdôležitejšom diele. Súostrovie Gulag patrí medzi najvýznamnejšie knihy 20. storočia. Ako napísal americký diplomat a historik George F. Kennan, je to „najväčšie a najsilnejšie jednotlivé svedectvo o politickom režime, aké sa v modernej dobe objavilo.“ Stalinov nasledovník Nikita Chruščov, ktorý potreboval symbol destalinizácie, ho v roku 1962 našiel v publikovaní Solženicynovej novely Jeden deň Ivana Denisoviča v prestížnom časopise Novyj mir. Následne vychádza v knižnom vydaní, predajú sa milióny výtlačkov. Autor knihy sa stáva svetoznámym, Chruščov ho dokonca pozýva do Kremľa. Solženicyn strávil v gulagu osem rokov (1945 – 1953) a ďalšie tri roky vo vyhnanstve. Po napísaní novely, v ktorej zachytil jeden deň trestanca, si uvedomoval, že jeho skúsenosti nie sú postačujúce na napísanie rozsiahlejšieho diela, ktoré by v plnej šírke zachytilo históriu sovietskych koncentračných táborov. Ale práve povolenie vydať knihu v Sovietskom zväze spôsobilo, že jej autor začal dostávať stovky listov od ľudí, ktorí sa chceli podeliť o svoje skúsenosti s gulagom. Chruščova už v roku 1964 nahrádza vo vedení krajiny zástanca tvrdej línie Leonid Brežnev, čím sa končí krátka poststalinská éra, ktorá priniesla aspoň obmedzené slobody. Tajná polícia opäť sústreďuje svoj záujem na spisovateľov a Solženicyn pokračuje v práci na svojom diele v utajení. V krátkom období odmäku sa mu podarilo získať dostatok materiálu a nasledujúce roky venuje jeho spracovaniu. Má mnohých pomocníkov, nazývaných „neviditeľní“ – čítajú knihy, robia z nich výpisky, preverujú citáty, prepisujú a skrývajú časti rukopisu. Je malým zázrakom, že nikto autora nezradí a tajná polícia na všetko príde až v čase, keď už je neskoro a trojzväzková kniha je na rôznych miestach ukrytá v štyroch exemplároch a jej mikrofilm sa podarilo prepašovať v krabičke od kaviáru do Francúzska. Štyri mesiace pred prvým vydaním knihy, v auguste 1973, KGB v Moskve zatkla a päť dní a nocí vypočúvala Jelizavetu Voraňanskaju, blízku spolupracovníčku Alexandra Solženicyna, ktorá prepísala poslednú verziu knihy. Tajná polícia ju sledovala niekoľko mesiacov a vďaka nej sa dostala k jednej z prvých kópií knihy. Voraňanskaja predtým povedala Solženicynovi, že kópiu v súlade s jeho pokynmi spálila v lese a údajne nad každou horiacou stránkou spoločne s priateľkou plakali, nebola to však pravda. S rukopisom sa nedokázala rozlúčiť, čo sa jej stalo osudným – krátko po prepustení vo svojom byte spáchala samovraždu. Po tom, ako sa Solženicyn dopočul o tejto tragédii, napísal text, ktorý sa stal predslovom Súostrovia a jeho zverejnenie už ďalej neodkladal, hoci si veľmi želal, aby najprv vyšlo v Rusku. Ako prvé sa v Paríži objavilo vydanie Súostrovia Gulag v ruštine, krátko po ňom nasledovali vydania vo francúzštine, nemčine a angličtine. Pre významnú časť západoeurópskej ľavice Solženicynova kniha znamenala koniec ilúzie o sovietskej ceste k modernite. Sovietske úrady autora krátko nato vyhostili a až do roku 1994 žil v emigrácii. Prvý, málo známy slovenský preklad diela vyšiel roku 1974 vo Švajčiarsku, nový slovenský preklad vyšiel u nás dva roky po revolúcii. Jeho revidované a doplnené vydanie ponúkame slovenskému čitateľovi s nádejou, že aj po rokoch si jedno z najdôležitejších svedectiev 20. storočia nájde svoje publikum.