Niečo o orchideách

Druhá Sibylova knižka rozpráva príbeh tridsiatničky Hanky, ktorá sa
z kopaníc presťahovala do Bratislavy a našla či hľadá prácu, priateľstvo,
lásku a sny... Za mnohé z novely vypovedá časť jej dedikácie: „Všetkým,
ktorí si neveria, a celej mojej skurvenej generácii.“ Jedným z neveselých príznakov dospelosti je, že váš okruh priateľov sa rokmi zužuje, prípadne sa zväčšujú vzdialenosti medzi stredom a obvodom kružnice, na ktorej ako vrabce poskakujú ľudia vášmu srdcu blízki. Mnohí poodchádzajú do zahraničia, a hoci vďaka mailom a lacným hovorom nebolo spojenie s cudzinou nikdy jednoduchšie, o niektorých z nich prestanú chodiť akékoľvek správy. Preto si väčšinou myslíme, že sa majú fantasticky, nevedia čo s peniazmi a trápia sa nad výberom dovolenky, pretože už všade boli. Tí šťastnejší si založili rodiny. Vhupli do nového, rodinného kruhu a ten na hladine spoločenského života len zriedka narazí na tvoje kruhy vo vode, tvorené
neustálymi vzletmi a pádmi. (Pavel Sibyla, Niečo o orchideách)