Cujo

Castle Rock v Maine je na pohľad pokojné mestečko, kde sa životy ľudí nijako nevymykajú priemeru. Raz, nebolo to až tak dávno, však do mestečka zavítal netvor a odvtedy už nič nebolo ako predtým. To, čo striehne v temnej jaskyni, nie je vlkolak, upír, ghúl ani bezmenný tvor zo zakliateho lesa či snežných pustín. Má to však moc zmeniť milého a priateľského bernardína na krvilačnú beštiu, ktorá následne terorizuje obyvateľov mestečka. Výnimkou nie je ani štvorročný Tad Trenton, ktorý s matkou uviazne v pokazenom aute. A na blízku nie je nik, kto by im pomohol.Z anglického originálu Cujo (First Signet Printing, 1982) preložila Ivana Krekáňová.Ukážka z textuCujo sa posadil a Gary uvidel, že sa mu na ňufáku hojí krátky, ale škaredo vyzerajúci škrabanec. Gary mu hodil sušienky v tvare kostičiek a Cujo ich bez námahy schňapol zo vzduchu. Jednu pustil medzi predné labky a druhú začal hrýzť.
„Dobrý pes,“ pochválil ho Gary a natiahol ruku, aby Cuja pohladkal po hlave. „Dobrý...“
Cujo sa rozvrčal. Hlboko v hrdle. Bol to dunivý, takmer podvedomý zvuk. Pozrel na Garyho a v psích očiach sa zračilo čosi chladné a vypočítavé, z čoho Garyho zamrazilo. Rýchlo stiahol ruku späť. Taký veľký pes ako Cujo nebol veru niečo, s čím by sa mal človek zahrávať. Teda ak si nechcel zvyšok života utierať zadok hákom.
„Čo to do teba vošlo, starec?“ spýtal sa Gary. Nikdy nepočul Cuja vrčať, nikdy za všetky tie roky, čo ho Camberovci mali. Pravdupovediac, neveril by, že starý dobrý Cujo je toho vôbec schopný.
Cujo slabo zavrtel chvostom a podišiel ku Garymu, aby sa dal pohladiť, akoby sa hanbil za svoj chvíľkový prešľap.
„Hej, to sa mi páči viac,“ vyhlásil Gary a prehrabol veľkému psovi srsť. Mali za sebou spaľujúco horúci týždeň a podľa Georgea Mearu, ktorý sa to dozvedel od tety Evvie Chalmersovej, ich čakajú ďalšie. Predpokladal, že to je celé. Psy sú na horúčavy ešte citlivejší ako ľudia a hádal, že neexistuje pravidlo, pre ktoré by chlpáč nemohol byť raz za čas podráždený.