Príbehy horských chát

V knihe o horských a vysokohorských chatách nájdete devätnásť zaujímavých príbehov chát a zároveň devätnásť nevšedných osudov ich chatárov. Možno sa pýtate, prečo len devätnásť, keď (vysoko)horských chát je na Slovensku viac. Nuž, toľko ich redaktori z magazínu Čarovné Slovensko doposiaľ navštívili. Ku každej vyšliapali, s každým chatárom sa stretli, strávili s ním chvíľku na jeho chate, vypočuli si jeho príbeh… A zakaždým odišli obohatení o niečo, čo sa len ťažko odovzdáva prostredníctvom obrázkov a písmeniek, ale cítili, že to jednoducho musia poslať ďalej. Napriek tomu je najlepšie zažiť to na vlastnej koži. Vyjsť hore, prenocovať v objatí hôr, pozrieť sa na očarujúci západ slnka a na fascinujúce svitanie. Vlastne aj preto vznikla táto kniha – aby ste pri svojich potulkách po slovenských horách neobišli tieto pevné majáky v mori skál.Ukážka:Chata na Veľkom Inovci
Pohoda s horskou atmosférouNiektoré miesta sa neustále menia. A potom sú také, kde nájdete atmosféru, na ktorej už niet čo zlepšovať: potulky lesmi a horami sú vždy zavŕšené ich príjemnou návštevou. Jedno také nájdete v malebnom prostredí Pohronského Inovca, neďaleko Zlatých Moraviec a Novej Bane. Len približne päť minút chôdze západne od najvyššieho bodu pohoria, 901 metrov vysokého Veľkého Inovca, nájdete Chatu na Veľkom Inovci. Obľúbenú víkendovú zastávku turistov zo širokého okolia, miesto, kde od piatkového večera do skorého nedeľného popoludnia možno vždy zrelaxovať, porozprávať sa a pookriať pri skvelej polievke „spod varešky“ miestnych majstrov. Všetko v duchu čias čoraz vzdialenejšej minulosti, na ktorú nemálo ľudí spomína s iskierkou spomienkového optimizmu. Určite mali taktiež množstvo úskalí, no nechýbal v nich entuziazmus a ľudia mali k sebe oveľa bližšie, možno i preto, že vtedajšie životné tempo nepripomínalo bláznivú horskú rieku.Časy sa menia, zvyky zostávajúPrvýkrát sme na Pohronský Inovec zavítali ešte v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedajší chatár vravieval: „Tam hore na Spiši majú Slovenský raj a my toto čarovné miesto voláme Slovenské nebo!“ Citát, čo nám ako školákom utkvel v pamäti, rovnako ako smutná zmienka o tom, že im práve ktosi ukradol elektromotor z lyžiarskeho vleku. Na svahu pod chatou však už býva v zime čoraz menej snehu a na vlek si dnes spomenú len pamätníci. Čo sa však nezmenilo, je naša vzácna vlastnosť čosi občas „premiestniť“, alebo aspoň škodoradostne pokaziť. Ťažko povedať, komu sa zídu železné sánky či z akých pohnútok duše treba dobrosrdečne zvaliť terénne auto obsluhy chaty zo zdviháka, no tieto dobré skutky má náš „národ holubičí“, žiaľ, asi v génoch. Rovnako ako majetnícke zaobchádzanie s prekrásnou prírodou, ktorú máme vôkol seba a ktorú by sme si mali oveľa viac vážiť. Nemiestna kritika? Ako však inak zhodnotiť čerstvé holoruby nad Bukovinou, dnes časťou Novej Bane, kde sa vyše storočné prekrásne listnaté lesy zmenili na mesačnú krajinu? Nikto nepopiera, že les má aj hospodársky význam. No i takáto činnosť sa dá vykonávať citlivo a s pochopením. Našťastie, my sme sa k chate vybrali v máji a jarné dni sú i tu plné optimizmu. Príroda opäť žije, zelená sa, všetko vôkol sa teší. Kvety, stromy, vtáky, a ak budete mať šťastie, stretnete podvečer niekde medzi Loksovou lúkou a Bukovinou vzletne skáčuceho jeleňa, ktorý akoby ladne plával vzduchom. Alebo aspoň milého ušatého priateľa – poľného zajaca.Odkiaľ len noha vykročí...Na najvyšší bod pohoria Pohronský Inovec, nám už známy 901 metrov vysoký Veľký Inovec, vedie viacero pekných výstupov. Medzi tie dlhšie patrí červená značka zo Žitavian cez Obycké lúky, cestou sa možno zastaviť i na vyhliadkovom kopci Benát s výškou 702 metrov. Vrchol Benátu i susednej 714-metrovej Krivej zdobia veľmi pekné andezitové skalné mestá. Na Benát kedysi viedlo viacero turistických trás, dnes zostala, v dôsledku ťažby v blízkom kameňolome, už len jediná. Ďalšou z možností návštevy vrcholu je žlto značená trasa vedúca naň z juhu, z Tekovských Nemiec, či od rovnomenného diaľničného odpočívadla na trase rýchlostnej cesty R1. Zo severu sa na Inovec možno vydať zelenou značkou z Obýc, ktorá sa na Obyckých lúkach napája na už spomínanú červenú trasu z Machuliniec, alebo po žltej z Osnej doliny.
Ľahšie a kratšie sú trasy z lyžiarskeho strediska Drozdovo cez Loksovu lúku alebo z obce Bukovina nad Starou Hutou pri Novej Bani. Zo skalnatého andezitového vrcholu, ktorý je od roku 1992 prírodnou pamiatkou, je síce obmedzený, no veľmi pekný výhľad najmä na Štiavnické vrchy a Sitno, ktorého vrchol je z Inovca vzdialený 25 kilometrov vzdušnou čiarou. Pre zaujímavosť možno spomenúť, že 1 042 metrov vysoký Inovec, najvyšší vrchol Považského Inovca, ktorý však odtiaľto nevidieť, je vzdialený 55 kilometrov severozápadným smerom.Príjemný relax pre turistovChata na Veľkom Inovci poskytuje aj ubytovanie v dvoch nedávno zrenovovaných izbách. Vybavené sú pomerne jednoducho, no ide o významné zlepšenie od čias, keď sa tu spalo na poschodových železných posteliach so starými matracmi. Ubytovať sa tu môžu peší turisti prechádzajúci napríklad červeno značenou trasou Rudnej magistrály, 240 kilometrov dlhej diaľkovej túry spájajúcej Zlaté Moravce s 1 476-metrovou Stolicou, najvyšším vrchom Slovenského rudohoria. Prespanie je možné len od piatka do nedele a návštevníci by mali vziať na zreteľ, že ide o objekt určený výhradne turistom a milovníkom hôr. Pre hlučné teambuildingové aktivity či rozlúčky so slobodou si rozhodne treba nájsť iné miesto.Na Chate pod Veľkým Inovcom nájdete i fajnovú kuchyňu. Tunajšia kapustnica a fazuľová polievka sú známe v širokom okolí a na výber býva i široká škála nápojov, káva a čaj. Niekedy na tomto mieste býva i poriadne husto: zo spoločenských akcií turistického zamerania sa na chate zvyknú konať stretnutia oddielov KST Zlaté Moravce, TOM Čerti Jedľové Kostoľany a inovecká chata hostí každoročné februárové premietanie fotografií a filmov z hôr. V najlepších rokochChata na Veľkom Inovci stojí od roku 1947. Keď v septembri 2017 oslavovala okrúhle výročie, Klub slovenských turistov Zlaté Moravce zorganizoval tradičný hviezdicový výstup na tento dominantný vrchol Pohronského Inovca po značkovaných chodníkoch z Drozdova, Tekovských Nemiec a okolitých obcí i zo Zlatých Moraviec. I dnes možno na malej výstavke fotografií na nástenke v chate vidieť tých, čo ju s láskou a nezištne vybudovali. V kronike chaty si možno prečítať aj odkaz od domácich turistov spred vyše polstoročia: „Opatrujte našu chatu s takou láskou, s akou sme ju stavali!“ Obyčajné slová, ktoré je dobré si vziať k srdcu: bez usilovných entuziastov by na tomto mieste boli dnes len lúky a les.Aký je teda príbeh jej vzniku? Na mieste dnešnej chaty stála už v medzivojnovom období drevená útulňa s kamennými základmi, odovzdaná do prevádzky 11. septembra 1938. Jej prízemie tvorila takisto kamenná spoločenská miestnosť, na poschodí boli dve izby vybudované z dreva, zvlášť pre mužov a ženy. Ich spoločná kapacita bola 20 lôžok. Na výstavbu útulne bola vtedy využitá zbierka členov Klubu československých turistov – odbor Tekov, ktorým sa podarilo vyzbierať až 19-tisíc korún. Kritickou pre útulňu bola druhá svetová vojna, počas ktorej bola úplne zničená. Povojnový entuziazmus však dokázal nemožné: turisti zo Zlatých Moraviec krátko po vojne opäť zorganizovali finančnú zbierku a už 28. septembra 1947, po roku stavebného snaženia a brigád, slávnostne odovzdali do prevádzky novú Chatu na Veľkom Inovci, ktorá s malými obmenami funguje dodnes. Po otvorení mala 40 postelí, spoločenskú miestnosť, kuchyňu, vodovod a aj osvetlenie z veternej elektrárne. Od roku 1992 stavbu spravuje Klub slovenských turistov Zlaté Moravce a za mnoho posledných rokov tu možno počas víkendov stretnúť chatárov Jozefa Cigáňa s Rudolfom Bošiakom. Ako väčšina z nás i chatári z Inovca sa počas týždňa venujú zamestnaniu a víkendové chatárčenie je ich hoby, ktoré robia radi. Hory sú spôsob životaAj napriek tomu, že výška Veľkého Inovca len zľahka presahuje deväťsto metrov, sú tu praví horali. Málokto tuší, že skromný Rudo Bošiak v roku 2005 pod vrcholom Broad Peaku so spolulezcom Maťom Gáblikom zachraňoval poľského horolezca, ktorý si pri výstupe na 8 048 metrov vysoký himalájsky vrchol zlomil nohu, za čo im Slovenský olympijský výbor o rok neskôr udelil cenu Fair Play. Slovenský horolezecký zväz JAMES vtedy uviedol, že obidvaja horolezci, členovia medzinárodnej expedície na Broad Peak, sa v júli 2005 zúčastnili na záchrane zraneného člena expedície Artura Hajzera. Hajzer si pri zostupe z vrcholu večer 21. júla 2005 zlomil nohu vo výške 7 800 metrov. Piotr Pustelnik a dvaja talianski horolezci, ktorí zostupovali s Hajzerom, mu zlomeninu zafixovali a začali ho spúšťať. Gablík a Bošiak boli v sedle a pripravovali sa na výstup na vrchol, kam plánovali vyraziť nasledujúce ráno. Pustelnik ich kontaktoval vysielačkou a spýtal sa, či by neupustili od výstupu, nezostúpili k nim a nepomohli so záchranou. Slovenskí horolezci spravili presne to, o čo ich Pustelnik žiadal. K zranenému zostúpili ešte v noci. Pri spúšťaní zraneného doslova riskovali vlastné životy: Martin Gablík spadol 400 metrov a na istý čas panovali obavy, že zahynul. Našťastie o niekoľko hodín neskôr sa pridal k priateľom a pokračoval v pomoci pri záchrane. O tretej ráno sa dostali do tábora „C3“, ďalší deň zostúpili do „dvojky“ a 23. júla sa dostali až do základného tábora. Celý tento čas Gablík spúšťal Hajzera a Bošiak pomáhal pri jeho transporte. Naša dvojica sa týmto činom vzdala možnosti vystúpiť na vrchol a ukázala rešpekt pred písanými i nepísanými pravidlami horolezeckého športu.
Kto sa zahľadí na výzdobu stien jedálne Chaty na Veľkom Inovci, občas sa s nepochopením spýta, prečo je na stene panoráma vysokotatranskej Téryho chaty. Zdanlivo nesúvisiaca fotografia je tu ako spomienka na tamojšieho chatára Bela Kapolku, horolezca, spisovateľa a nosiča, ktorý bol rodákom z neďalekej dedinky Hostie, ležiacej severne od Zlatých Moraviec.