Enzo Ferrari

Teraz vo filmovom spracovaní.

S Enzom Ferrarim som sa súkromne stretol len raz – koncom leta roku 1975. Bol som v Maranelle s Philom Hillom, skvelým americkým pretekárom, ktorý v roku 1961 vyhral majstrovstvá sveta pre Ferrari po tragických pretekoch v Monze, kde jeho hlavný rival a tímový kolega, gróf Wolfgang von Trips, zahynul pri poondiatej havárii. Hill, citlivý a hĺbavý človek, opustil tím Ferrari o rok neskôr uprostred hlasných výčitiek. Bol preč už trinásť rokov, keď sme spolu prišli do mesta pracovať na dokumentárnom filme. Hilla bez varovania zavolali do Ferrariho tmavej kancelárie s modrými stenami. Prečo pozvali aj mňa, mi dodnes uniká. Bol som americký novinár, ktorý nemal formálne väzby na Hilla, ani na továreň Ferrari, preto sa mi moja prítomnosť zdala celkom zbytočná. Enzo Ferrari bol impozantnejší človek, než som očakával. Meral viac ako 180 centimetrov, bol teda o pol hlavy vyšší než Hill, ktorý bol, ako mnohí skúsení pretekári, štíhly a takmer krehký. Jeho hostiteľ, ktorý mal vtedy sedemdesiatsedem rokov, sa pohyboval s nápadnou ľahkosťou úspešného Taliana, mal výraznú bradu vystrčenú dopredu, vystretú hruď, roztiahnuté paže a veľké ruky načiahnuté až po nebo, keď nám kýval pri príchode. Jeho dozadu vyčesané biele vlasy, panovačný orlí nos a fádny oblek predstavovali dobre známe obchodné značky a neprekvapili ma. Slnečné okuliare, ktoré čoraz bežnejšie nosil na verejných vystúpeniach a ktoré mu dodávali zlovestnú osobnosť starnúceho kápa, vtedy nemal, čo len odhaľovalo jeho rozžiarený, strhujúci pohľad. Zaskočil ma však jeho jemný a zvučný hlas. Očakával som zvučný, silný, vzletný a dominantný hlas, alebo možno dokonca mrmlanie podobné Brandovi, spopularizované v nedávno premietanom Krstnom otcovi. Skrátka hocičo okrem zamatových tónov, ktoré sa rozliehali v tichej miestnosti. Ferrariho burácajúce záchvaty hnevu boli legendárne, ale v ten deň – deň nastolenia mieru – pôsobil umiernene a tak trochu utlmene.

Popredný americký motoristický novinár