Odteraz neplačem

Boli chvíle, keď som Ellu úprimne obdivovala. Nikdy som jej to ale nepovedala. Žila iba s mamou a keď jej matka nečakane ochorela, častokrát som si vravela, že ja by som to nezvládla.Ellu to nezlomilo. Starala sa v prvom rade o ňu, až potom o seba. Jednoducho to prijala. Bola jej vďačná za to, že ju vychovala sama, bez otca.Dospela veľmi rýchlo. Oveľa rýchlejšia ako ja. Ako sa vraví, život sa s ňou nemaznal, ale ona verila, že nie je možné poraziť niekoho, kto sa nevzdáva. Nikdy som ju nevidela plakať. Až dovtedy, kým sa to stalo...Mala som o ňu strach a zaumienila som si, že jej budem pomáhať zo všetkých síl. Bohužiaľ, moja rodina, mala iný názor. Namiesto pochopenia a podpory, robila Elle zo života peklo. A keby len to...Môj brat sa k nej zachoval ako posledný hajzel a ja som si zaumienila, že s ním dokonca svojho života viac neprehovorím.