Teória práva

Ak sa v nemeckej teórii práva za prvého skutočného nemeckého právneho teoretika považuje Ernest Rudolf Bierling, v českej František Weyr, tak za prvého skutočného slovenského právneho teoretika treba považovať Jozefa Prusáka. Jeho knižná publikácia Teória práva patrí medzi základné kamene slovenskej právnej teórie.

V polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia prichádza na bratislavskú katedru nová generácia právnych teoretikov, ktorej kľúčovou postavou sa stáva Jozef Prusák, učiteľ a vedec, ktorý formoval celé generácie slovenských právnikov. Bol prvý, kto v odbore teórie práva vo svojej vedeckej produkcii upriamil pozornosť na jej centrálne otázky: na prepojenie normatívnej podoby práva a jeho reálneho fungovania, na vzťah pozitívneho práva a morálky, ako aj na rad právno-dogmatických výziev.

Vyústením koncentrácie Prusákovho vedeckého úsilia na centrálne témy teórie práva je jednak introspekcia, úsilie o ponor do jej kľúčových parametrov, ich zmien a vývoja prejavujúcich sa v konkurencii vedeckých koncepcií, ale aj táto vôbec prvá slovenská učebnica teórie práva, ktorá po prvý raz vyšla v roku 1995. Kniha originálna svojou štruktúrou i obsahom je aktuálna aj dnes. Cieľom opätovného vydania Prusákovej Teórie práva je zachovať jej význam aj pre ďalšie generácie súčasných či budúcich právnikov.

Teória práva Jozefa Prusáka vychádza v zavedenej edícii Exempla Iuris vydavateľstva Kalligram.

O autorovi
Jozef Prusák (1942 – 2018) bol slovenský právnik, teoretik a vysokoškolský pedagóg. Patril medzi najvýznamnejších odborníkov v oblasti teórie práva. Bol kľúčovou osobnosťou generácie právnych teoretikov, ktorí prišli na bratislavskú katedru v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia.

Prusák sa radí k dvom významným českým teoretikom práva, podobne sa usilujúcim o prepojenie analytickej a sociologickej jurisprudencie, k Viktorovi Knappovi a Otovi Weinbergerovi. Nekráča však v stopách iných, hľadá a nachádza si vlastnú stopu, stopu originálneho, premýšľavého teoretika.