Átman

Duchovno filozofický román Átman si berie na mušku všetky domnienky a presvedčenia človeka o tom, že šťastie, láska a mier na nás čakajú až niekde v ďalekej budúcnosti, celkom mimo nás. Nekompromisne hľadí tvárou v tvár životu a smrti, a to doslova! Hlavnou hrdinkou pútavého príbehu je veľmi bohatá a pôvabná Lillian, ktorá miluje život a poéziu napriek tomu, že prežila mnoho bolesti a kvôli smrteľnej chorobe ju jej telo každým dňom čoraz viac a viac opúšťa. Potom je tu Gomfrén, večný pútnik, ktorý by urobil čokoľvek, len aby sa na svojej radikálnej ceste za duchovným oslobodením odpútal od svojho tela a vlastne od celého sveta, ktorý sa mu celkom sprotivil. Ďalšou postavou a zároveň rozprávačom príbehu bude záhadný a veľmi tajnostkársky nebeský artista, verný posol života a smrti. Všetci spoločne rúcajú rozdiely medzi nebom a zemou, rozdiely medzi egom duchovným a egom materiálnym. Čitateľovi tak kniha ponúka príležitosť prijať život taký aký je, s tým čo človek má i nemá, a nájsť to čo v skutočnosti nejde stratiť. Seba samého.

Príbeh, ktorý sa žiada byť vyrozprávaný, milý môj čitateľ, stál ľudí v ňom spomenutých už veľmi veľa sĺz. Kto by si však myslel, že to boli slzy rýdzeho smútku, mýlil by sa rovnako ako ten, ktorý sa domnieva, že ľudské životy sú len o šťastných chvíľach a radostných piesňach. Je to príbeh o ľuďoch, ktorí počas svojho života preplakali slzy horké ako kôra stromu, ale i také, ktoré boli plné sladkastej chuti jeho plodov. Príbeh o tých, ktorí sa naučili, že v každej vôni ruže sa skrývajú pichľavé tŕne a v každom čiernom uhlí čaká priezračný diamant na svoje objavenie. A práve preto by naozaj nebolo múdre oddeľovať jednu súčasť života od druhej. Je predsa nanajvýš neúctivé tešiť sa z okamihov úspechu bez toho, aby sme si zároveň nespomenuli na tisícky predošlých nezdarov, ktoré k nemu viedli.

Tieto dva prepletené čierno-biele prúty sa mojím príbehom budú tiahnuť ako brečtan pozdĺž múru nekonečných dní a nocí. A ja sa modlím, aby vás korene oboch, neba i pekla, zla i dobra, radosti i smútku, nakoniec predsa len doviedli k slzám bezpodmienečnej vďaky. Aby sa vám prostredníctvom tohto príbehu vďačnosť stala pevnou zemou pod nohami a zároveň rozpínajúcou sa oblohou v akomkoľvek počasí vášho srdca. Pretože ja osobne som najviac nezískal prosbami o veľkolepé zajtrajšky, ale neustálou vďačnosťou za maličkosti dneška. I keď vďačnosť nikdy nerozohnala žiadne mraky, ani nezastavila búrky, či neovplyvnila obdobie sucha, pomohla mi lepšie pochopiť vzájomnosť všetkého živého na tomto svete, pomohla vnímať ho ako dar, aby sa nakoniec sama sebou stala najkrajším darom.

Ukážky:

1.„Musím uznať, pani Angelová, som z vašich odpovedí mierne v rozpakoch.“ Freeman sa oprel a premýšľal ako pokračovať. Spoza chrbta sa mu ozval zvuk fotoaparátu. „Pokúsim sa držať s vami krok. Takže, odpovedzte mi, prosím, je vo vašom živote niečo, čo by ste ešte chcela dosiahnuť?“ „Nič. Načo aj? Chcela som dosiahnuť dokonalý život a nakoniec ma život dokonale dosiahol. Jediné, čo z celého srdca chcem, je pomáhať ostatným, kým toho ešte budem schopná.“ „To je veľmi obdivuhodné.“ „Nemyslím si, že je to obdivuhodné. Je to úplne prirodzené. Človek predsa nikdy nevie, či sa v úprimnej pomoci druhým neukrýva pomoc sebe samému. Pomáhate, a odrazu zistíte, že vám je pomáhané. Pomoc sa vždy deje obojstranne.“

2.„Čomu sa smeješ, starec?“ ozval sa Gomfrénov podráždený hlas z hustého krovia. Brada mu siahala až po vycivené brucho, vlasy mal špinavé od hmyzu, hliny a lístia. V očiach mal nepríčetný a zúfalý výraz na hranici šialenosti.
„Tebe! Áno, tebe sa smejem, synak,“ povedal starček a chytal sa za brucho. Jeho jasné modré oči žiarili ako perly. Tvár mal hladkú, starecké vrásky mu dodávali na výraze dobrosrdečnosti, hlas mal svieži, plný elánu a života.
„A čo ti je na mne také smiešne?“
„Tvoja vážnosť, chlapče. Tá mi pripadá smiešna až-až.“ Starec položil košík s hubami a chvíľu sledoval zúboženého Gomfréna. Starcov veľký úsmev mierne poklesol, keď pokrútil hlavou nad obrazom človeka, ktorého mal práve pred sebou. „Ach, úbožiak, prečo sa takto trestáš?“ „Čo ty môžeš vedieť o tom, čo robím a prečo to robím? Čo môžeš vedieť o mojej vážnosti? Čo môžeš vedieť o mne?“ „Stačí mi jediný pohľad na teba, synak, a je mi celkom jasné, že blúdiš.“ „Netáraj! Vôbec neblúdim. Poznám každý priesmyk na tejto hore, každú cestičku a chodník, každý strom.“ „Ach tak. Jasné. Rozumiem. No povedz mi radšej, či poznáš cestu k sebe? A ak áno, prezraď mi, aká je tá zázračná cesta, ktorá vedie teba k sebe?“ spýtal sa deduško. Jeho otázky boli pre Gomfréna ostré ako nôž. Tvár sa mu pokrčila do ešte agresívnejšieho výrazu. Nervy a hnev v ňom vzplanuli ako plameň, o ktorom sa domnieval, že ho už dávno uhasil. Starec však nečakal na odpoveď a dodal: „Koľko krokov musíš ešte spraviť, aby si prišiel do seba, hm? Koľko kopcov, lesov, pohorí a kontinentov chceš ešte navštíviť, aby si sa konečne navštívil tam, kde práve teraz si?“

3.Rukávom na košeli si utrel spotené čelo, zložil konečne svoje neposedné okuliare a s pohľadom plným súcitu a pochopenia jej povedal: „Môžu to byť naozaj roky, ale... takisto to môže trvať len... len zopár mesiacov. Všetko záleží od toho, ako sa vaše telo vysporiada s chemoterapiou a so zákrokmi, ktoré budete musieť podstúpiť.“ Už na neho ďalej nenaliehala. Obaja sa ešte hodnú chvíľu bez ďalších slov dívali do očí jeden druhému. Všetko bolo povedané. Ovzdušie odrazu naplnila prítomnosť neznámej sily. Nastalo zvláštne hlboké ticho. To som sa práve začal prechádzať po miestnosti.

Nevidený. Nepočutý.