Ako sa Ela naučila vidieť neviditeľné

Namiesto odpovede sa jej zrazu pred rukou objaví skoro priesvitný malý mužík. Môže mať asi dvadsať centimetrov. Ela len s ťažkosťami rozoznáva jeho obrysy. Najčudnejšie je, že cez neho dokonca vidno okolitý nábytok.Vidíš ma dobre? Musíš nakloniť hlavu nabok a dívať sa šikmo, aby si ma videla, hovorí jej. Ľudia ma môžu vidieť len v rannom a večernom svetle, takže máš teraz šťastie.Ela naňho vypliešťa oči, nakláňa hlavu a bez rozmýšľania sa ho chce prstom dotknúť.Au, uhne sa mužík. Nechytaj.Si skutočný? opýta sa ho.Tak ako ty. Až na tú polopriesvitnosť.Prečo si nám zobral všetky lyžičky?Je to moja daň. Patria mi, hovorí mužík a Ele pomaly začína dochádzať, že je to vlastne škriatok. Normálny škriatok.Ela je obyčajné desaťročné dievča. Žije s babkou, lebo mama chodí na týždňovky do zahraničia opatrovať starých ľudí a otec... ten od nich odišiel, keď bola Ela ešte malá. Navyše sa jej odsťahovala najlepšia kamarátka Miša. Ela sa preto cíti osamelá a nemá sa s kým porozprávať, až zrazu objaví v komore tajnú skrýšu a v nej normálneho (alebo aj nie?) škriatka. Lyžičkového. Ako keby to nestačilo, prisťahuje sa k nemu jeho brat Lesný a Ela sa zoznámi s ďalšími bratmi: Vodným, Vlasovým a Kvetovým a úplne na záver aj s ich sestrou Veternou smršťou. Odrazu má okolo seba kopu kamarátov, ktorí jej pomáhajú riešiť každodenné situácie a ktorým aj ona pomáha riešiť ich problémy. Postupne sa od nich učí vidieť neviditeľné.