Nárečie Lupoče

Predmetom výskumu monografie je charakteristika južnostredoslovenského nárečia obce Lupoč, ležiacej v strednej oblasti Novohradu (severozápadne od Lučenca), ktorá zatiaľ nie je dialektologicky dostatočne preskúmaná. Pri spracovaní lupočského nárečia sa autorka opiera o vlastnú čiastočne aktívnu, ale prevažne pasívnu znalosť lupočského nárečia a o nahrávky autentických prehovorov. Súčasťou knihy je zbierka úsloví a povrávok a slovensko-lupočský slovník. Problémom pri rozbore a triedení nárečových javov bol fakt, že nárečie vymiera spolu so svojimi používateľmi, rozdrobuje sa pod vplyvom spisovného jazyka a neodovzdáva sa mladej generácii. Ide teda o záchranný výskum, v rámci ktorého už nie je možné niektoré nárečové javy – fonetické či gramatické – doložiť spoľahlivým tvarom. Cieľ monografie spočíva v definovaní svojbytných znakov nárečia, ktoré ho jednoznačne charakterizujú, teda v opise a výklade fonetických, morfologických a čiastočne aj lexikálnych a syntaktických znakov nárečia. Výklad postupuje od začlenenia nárečia do novohradských nárečí cez zvukovú stavbu, ohýbanie až po slovnú zásobu a skladbu. Najväčšia pozornosť sa venuje fonetickým a morfologickým javom a porovnávajú sa v kontraste so znakmi príbuzných či geograficky blízkych nárečí, teda zvolenského (detvianskeho, breznianskeho), gemerského, hontianskeho a pod. Výsledkom úsilia autorky je na jednej strane relatívne podrobný opis nárečia eového typu (podľa najčastejšej témy slovies, napr. robeť, zgalamuťeť, otpri̯estraňeť), v ktorom poukazuje na zaujímavé hláskové a gramatické ustrojenie nárečia. Na druhej strane je to zbierka úsloví – prísloví, porekadiel, povrávok, prirovnaní, vyhrážok, prekáračiek, riekaniek, hádaniek a pod. a slovník lupočských lexikálnych jednotiek. Obsahuje asi 300 úsloví a krátkych, niektorých rýmovaných, folklórnych foriem a asi tisíc lexikálnych jednotiek – dialektizmov. Ukážky nárečia Lupoče Ľebo huďi, ľebo uďi. (Alebo niečo rob, alebo odstúp.) Akú motiku si si zväu̯, s takou kop! (Akú ženu si si vzal, s takou ži!) Nag máš račej sto závisňíkou̯ ako edniho pošanou̯ňíka. (Nech ti radšej závidia, než aby ťa mali ľutovať.) Jaj, uš sa ta mät skisľeu̯! (koniec kamarátstvu) Oxoreu̯, ľebo dvíhau̯ sklo! (pil) No šeci naras – ako Lupočaňi̯a pesňičku! Aňi bruxa aňi riťi, šecko je to v ednej ňiťi. (veľmi chudá osoba) Eden je ňebojsa, druhí ňedajsa. (Dvaja škriepni ľudia.) Ej, či ťi strmo ruke idú, aj táčig bi sa ťi visrav na ňe. (výsmech z pomalej roboty) (o polievke) Hosť: Jáj, horúca je, ňedá sa jes. Gazdiná: Ešťe ňezdoxou̯ ten, čo ju vareu... (oheň nevyhasol) Iďen si troxa oči oklamať. (zdriemnuť posediačky) Za peňi̯aze bi aj čerta koľísau̯. (o úplatnom človeku)